Povídka – Nič sa nekončí

Práve sa zotmelo , starý kaštieľ žiaril v odraze mesiaca. Všade poletovali zosušené lístky kvetov a každý sa už tešil na jeseň. Našli sa ľudia , ktorí sa vôbec netešili na jeseň. Bolo to pre nich melancholické obdobie plné spomienok aj keď boli mladý a neuvedomovali si ,že spomienky ,ktoré ešte zažijú budú trpkejšie ako si vedeli len spomenúť. Nymphadora bezhybne stála pri jazierku v dlhom čiernom kabáte na ktorom svietil jej červený šál. Stále jej v mysli behala len jediná myšlienka prečo sa to stalo práve jej ,prečo , prečo ? Rozmýšľala nad tým už niekoľko dní a stále nenašla odpoveď jediné v čom si bola istá je bolesť a žiaľ , ktorý obklopuje a pomaly ničí jej dušu. Nedokázala jesť , nedokázala sa s nikým rozprávať jediné po čom túžila je zabudnúť aspoň na pár sekúnd zabudnúť , všetko vrátiť späť a znova zažiť to krásne obdobie. Zrazu ju niečo z jej myšlienok vyrušilo. Tušila kto môže byť. Bol to Maxim. „ Kto iný „ pomyslela si a snažila sa tváriť ,že ju nič netrápi. Nepotrebovala ľútosť tej mala v sebe dostatok.

„ čo tu robíš samá v tejto zime“ opýtal sa jej Maxim aj keď veľmi dobre vedel ,že ju niečo trápi ale nechcel sa jej na to pýtať. Bál sa ,že jej nedokáže pomôcť a to by ho trýznilo najviac zo všetkého.

„ Rozmýšľam , potrebovala som sa vyvetrať a chvíľku byť sama. Vo vnútri je rozruch , nie je tam miesta kde by som mohla byť sama „ dúfala ,že to pochopí a odíde a nechá ju sám. Túžila byť sama , potrebovala to.

„ Poď dovnútra skôr ako ťa tu niekto nájde , je po večierke a všetci si pôjdu pomaly ľahnúť „ pozeral jej pritom priamo do očí. Už to nedokázal dlhšie. Z jej očí vychádzala bolesť a smútok , bolestný smútok.

Už to dlhšie nedokázal pozerať do jej prázdnych očí , bledej tváre bez života.

„Povieš mi čo ťa trápi“ jemne ju chytil za ruky aby cítila ,že nie je sama a on tu vždy bude pre ňu nech sa deje čokoľvek.

Jeho dotyk bol pre ňu ako pohľadanie anjelom. Potrebovala objatie , dotyky a zahnať ten pocit samoty. „ Nič sa nedeje netráp sa pre mňa. Mňa to prejde „ Nútene sa usmiala pričom v jej vnútri sa všetko rútilo a srdce sa menilo na prach.

„Prosím ťa , chcem ti pomôcť. Urobím pre to všetko. Len mi musíš povedať čo ťa trápi. Nedokážem kľudne spávať , keď vidím ,že sa potápaš do prázdnoty. Takto to ďalej ísť nemôže. Máme pred sebou ešte par mesiacov posledného roka ,ktorý sme spolu. Mali by sme si ho užívať a zabávať sa „ Vedel ,že jej to nepomôže ale nič viac pre ňu vtedy urobiť nemohol. Jediné čo mu zostalo bolo stáť pri nej držať ju za ruku a pozerať na kľudnú hladinu jazera v ktorom sa odrážal jas mesiaca.

Po chvíli keď už nedokázala dlhšie hľadieť na jazero , premýšľať nad Thomasom. Tichým hlasom priam šeptom sa po pár minútach úplného ticha ozvala.

„Mali by sme už ísť do vnútra lebo tu zmrzneme „ Pustila Maximovú ruku a vidala sa sama do hradu.

Táto noc bola presne taká istá ako desiatky noci pred ňou. Celú noc nemohla zaspať až nakoniec s vypätím všetkých síl nad ránom zaspala. Sen bol zasa ten istý , ten reálny , ktorý ju mučil a nedovolil jej zabudnúť na jej city , ktoré pomaly v nej umierali.

Ráno sa zobudila pár minút predtým ako jej zazvonil budík. Cela spotená a vystrašená. „ Takto to ďalej už nezvládnem žiť. Musím sa vzchopiť „ opakovala si asi sto krát skôr ako sa obliekla a šla na vyučovanie.

Škola prebiehala ako vždy. Tí istý ľudia , tie isté problémy , vzťahy a trápenia. Ani si neuvedomovala ako čas rýchlo plynie a vyučovanie sa skončilo. Mala pred sebou celý deň nič nerobenia. Nedokázala sa sústrediť na školu , skúšky ,ktoré ju vo veľmi blízkej dobe čakajú. Predtým však bolo všetko inak. Cely svoj voľný čas trávila s osobu , ktorú milovala a navždy milovať bude. Thomasom. Skôr ako sa stihla ešte viac zamyslieť nad svojimi plánmi na dneskajší deň počula známy hlas ako na ňu kričí. Bola Alex. Jej jediná kamarátka za ktorú by aj život položila.

„ Nyphi ( ako ju vždy zvykla volať ) čo dneska robíš? Rada by som šla s tebou na jedno miesto. Budeme tam samé dve a konečne mi povieš čo sa deje lebo táto nevedomosť ma zabíja. „ Pozeral na ňu nástupčivým pohľadom , ktorý sa nedal odmietnuť len jednoducho ho prijať.

„ Ako chceš „ odvetila chladne pričom cítila ,že sa konečne jej rozpadávajúci svet možno znova postaví na nohy. Cítila, že to konečne zo seba dostane a konečne bude plakať. Nedokázala vyroniť ani jedinú slzu pričom jej vnútro bolo roztrhané na malinke časti. Každý normálny človek by na jej mieste niekoľko dní prereval a postavil sa znova na nohy. Jednoducho bola iná , krásne bolestivo iná.

To očarujúce miesto ako jej celou cestou tvrdila Alex bol len opustený lesík uprostred , ktorého bola krásna lúka , plná kvetov. No Nymphi na tom lese nevidela žiadnu krásnu len bolesť. Jej oči boli zaslepené aj keď si vtedy myslela ,že sú naplno otvorené.

Po pár minútach chodenia dokola si konečne našli miesto kde si môžu sadnúť a porozprávať sa. Obe už dlho túžili byť úplne samé a dostať zo seba všetku bolesť. Nebol však správny čas na to aby začala rozoberať svoje problémy Alex a preto čakala kým sa ozve Nymphi a všetko jej povie.

„ Thomas je mŕtvy „ povedala so slzami v očiach , dlhšie to už v sebe neudržala a rozplakala sa. V mysli jej stále behal jeho obraz , krásne chvíle čo spolu zažili a tiež pohľad na jeho poranené mŕtve telo.

Alex zostala znehybnená. Ako keby ju niečo silné držalo a bránilo jej niečo povedať. Nedokázala to spracovať , nedokázala sa zmieriť s tým ,že práve on je mŕtvy. „ Musím ju jej pomôcť , podržať jej „ blyslo jej hneď v hlave a inštinktívne ju objala. Objatím sa však všetko len zhoršilo a Nymphi nedokázala prestať plakať. Držala to v sebe prílišné dlho. To kruté trápenie.

„ Milovala som ho , nestihla som mu to ani povedať „ povedala roztraseným hlasom. Prešli sekundy , minúty , hodiny a Nymphi nedokázala prestať plakať. Za ten čas nepovedala nič ale z úst jej vychádzalo trápenie ,ktoré pohlcovalo Alex a čistilo Nymphi.

„ Na lásku sa neumiera. Musíš bojovať znova žiť. Aspoň kvôli Thomasovy , jeho pamiatke“ povedala Alex potichu a ešte silnejšie ju obiala.

„Bojuj s tým , dostaň to von inak ťa to zničí. To ja nedovolím „ povedala o niečo hlasnejšie a pozerala Nymphi priamo do očí.

„Milovala si ho? „

„ Áno“ zakričala od všetkých tých emócii , ktoré ňou práve prechádzali.

„ On miloval teba. Preto sa tomu postav , bojuj s tým. Nechcem sa pozerať na to ako sa zničíš , nedovolím ti to. Je ti to jasné? „ Stále jej pozerala do oči. Veľmi dobre vedela ,že je to prílišne kruté ale bola to jediná vec , ktorá jej mohla vtedy pomôcť , pomôcť prekonať to.

„ Rob čokoľvek čo chceš , len sa prestať trápiť. Poď teraz sa vrátime do školy musíš byť unavená a spánok a čas ti pomôžu „ klišé je klišé ale sama dobre vedela ,že toto je jediný liek , ktorý zahojí jej rany. Z veľkých rán však zostávajú veľké jazvy.

Nepřehlédněte

• Básně – Beznádej
• Příběhy ze života – Proč milovat?
• Básně – SEN
• Povídka – Samota
• Povídky a Příběhy 18+ – Snorita

 Vytisknout příspěvek